Souhrn:
Dysregulácia kardiovaskulárneho systému hrá dôležitú patofyziologickú úlohu v rôznych štádiách hypertenzie.
Hlavne u esenciálnej a hraničnej hypertenzie býva zvýšený sympatikový drive k srdcu i k hladkej svalovine ciev.
Tento zvýšený sympatikový drive často nie je kompenzovaný zvýšenou parasympatikovou aktivitou, ale naopak,
parasympatiková aktivita býva znížená, čo prispieva k zhoriovaniu stavu.
K neadekvátnej centrálnej sympatikovej i parasympatikovej aktivite u hypertonikov dochádza pravdepodobne
z funkčného narušenia generátorov a modulátorov týchto aktivít (z vyšších etáží CNS i z baroreceptorov). Okrem
absolútnej sympatikotónie sa môže vyskytovaš sympatikotónia relatívna s nezvýieným drivom sympatika, ale
s poklesom aktivity parasympatika. Najzávažnejiie dysregulácie môžu nastať kombináciou zvýšenej aktivity
jedného a súčasnom poklese drivu druhého oddielu.
V bežnej klinickej praxi sa dá v súčasnosti hodnotiš dysregulácia a nerovnováha autonómneho nervového
systému hodnotením základných charakteristík cirkulácie v pokoji, a hlavne po aktivácii ANS s použitím
moderných vyšetrovacích metód. Pri hodnotení krátkodobých zmien tlaku krvi (TK) má zatiaľ nezastupiteľnú
úlohu kontinuálne zaznamenávanie TK - Peňázovou metódou (FINAPRES) a na posúdenie porúch regulácie
frekvencie srdca hodnotenie variability FS. Potrebné je zisťovať nielen celkový výsledok regulácie/dysregulácie,
ale určiť podiel aktivít jednotlivých oddielov ANS.
Dôležitý význam najmä u juvenilných hypertonikov má nefarmakologická terapia pravidelné fyzické aeróbne
cvičenie, ktorá zvyiuje tonus parasympatika.
Klíčová slova:
hypertenzia, autonómny nervový systém, sympatikový drive, parasympatikus, šport
|