Článok sa venuje kongruencii ako jednej z terapeutických podmienok „nevyhnutných a postačujúcich“ pre osobnostnú zmenu v kontexte prístupu zameraného na človeka. Sleduje posun od neosobného postoja terapeuta/-tky v počiatkoch formovania prístupu k etablovaniu kongruencie ako najvýznamnejšej z vzťahových podmienok. Príspevok ponúka prehľad najdôležitejších prác Rogersa a ich súvis so zmenami v definovaní a význame kongruencie a smer jej možného ďalšieho výskumného sledovania a súvislostí s inými konceptmi.

        Klíčová slova: prístup zameraný na človeka/rogersovský prístup, kongruencia, psychoterapia, bytie terapeuta/- tky.