Dysregulácia kardiovaskulárneho systému hrá dôležitú patofyziologickú úlohu v rôznych štádiách hypertenzie. Hlavne u esenciálnej a hraničnej hypertenzie býva zvýšený sympatikový drive k srdcu i k hladkej svalovine ciev. Tento zvýšený sympatikový drive často nie je kompenzovaný zvýšenou parasympatikovou aktivitou, ale naopak, parasympatiková aktivita býva znížená, čo prispieva k zhoriovaniu stavu. K neadekvátnej centrálnej sympatikovej i parasympatikovej aktivite u hypertonikov dochádza pravdepodobne z funkčného narušenia generátorov a modulátorov týchto aktivít (z vyšších etáží CNS i z baroreceptorov). Okrem absolútnej sympatikotónie sa môže vyskytovaš sympatikotónia relatívna s nezvýieným drivom sympatika, ale s poklesom aktivity parasympatika. Najzávažnejiie dysregulácie môžu nastať kombináciou zvýšenej aktivity jedného a súčasnom poklese drivu druhého oddielu. V bežnej klinickej praxi sa dá v súčasnosti hodnotiš dysregulácia a nerovnováha autonómneho nervového systému hodnotením základných charakteristík cirkulácie v pokoji, a hlavne po aktivácii ANS s použitím moderných vyšetrovacích metód. Pri hodnotení krátkodobých zmien tlaku krvi (TK) má zatiaľ nezastupiteľnú úlohu kontinuálne zaznamenávanie TK - Peňázovou metódou (FINAPRES) a na posúdenie porúch regulácie frekvencie srdca hodnotenie variability FS. Potrebné je zisťovať nielen celkový výsledok regulácie/dysregulácie, ale určiť podiel aktivít jednotlivých oddielov ANS. Dôležitý význam najmä u juvenilných hypertonikov má nefarmakologická terapia pravidelné fyzické aeróbne cvičenie, ktorá zvyiuje tonus parasympatika.

        Klíčová slova: hypertenzia, autonómny nervový systém, sympatikový drive, parasympatikus, šport