Nadšenie, ktoré v medicínskom svete vyvolal objav a zavedenie antibiotík, viedlo k predpokladu, že problémy bakteriálnych infekcií budú čoskoro vyriešené, a že teda možno na ne postupne „zabúdať“ a venovať sa iným závažným problémom, ako sú napr. vírusové infekcie alebo zhubné nádory. Avšak miesto postupného miznutia bakteriálnych infekcií, bakteriálne patogény sa stávajú čoraz častejšie a čoraz viac rezistentné na mnohé antibiotiká. Hnacou silou nárastu a očividnej stability rezistencie u baktérií je schopnosť bakteriálnych kmeňov získavať gény rezistencie od iných baktérií, dokonca od tzv. „vzdialených príbuzných“ - od kmeňov, patriacich k iným druhom a rodom baktérií. Transferabilné elementy - gény rezistencie - pôsobia často súborne, vo vzájomných vzťahoch a vytvárajú rôzne meniace sa štruktúry, čo zvyšuje ich kolektívnu schopnosť uchovávať, stabilizovať, alebo za vhodných podmienok prenášať gény rezistencie a vytvárať tak ďalšie nové štruktúry a elementy. Medzi ne patria plazmidy, transpozóny, integróny a kazety génov. Mechanizmy, ktorými sa tieto elementy prenášajú, sú: konjugácia baktérií, transdukcia bakteriofágmi a transformácia. Významnou vlastnosťou prenosných, mobilizovateľných a transponovaných genetických systémov rezistencie je ich stabilita a ich schopnosť adaptovať sa na nových hostiteľov, takže sa nestrácajú ani v neprítomnosti antibiotík. Vcelku pesimistický názor na budúcnosť antibakteri- álnej chemoterapie nás musí nabádať k prevencii vzniku a šírenia sa rezistentných kmeňov baktérií, čo je oveľa jednoduchšie a výhodnejšie, ako „hasiť“ požiar, keď už sa rozrastá.

        Klíčová slova: rezervoáry, interakcie, antibiotiká.